Zváranie je v súčasnosti jednou z najčastejšie používaných metód vytvárania trvalých spojov medzi materiálmi, ktoré nemožno ľahko oddeliť bez ich poškodenia.
Hlavným princípom zvárania je spojenie dvoch alebo viacerých materiálov do trvalého spoja. Na dosiahnutie tohto spojenia je potrebný prívod vonkajšej energie. Pri zváraní sa vonkajšia energia používa na čiastočné alebo úplné roztavenie základných materiálov, ktoré sa potom spoja. Existuje niekoľko rôznych metód zvárania, ktoré sa líšia spôsobom použitia vonkajšej energie (elektrický oblúk, plameň, trenie, výbuch atď.). Podrobný opis rôznych metód a ich označenie nájdete v norme EN ISO 4063.
Táto metóda časom stratila na popularite a bola z veľkej časti nahradená metódou 135, ktorú opisujeme ďalej. V prípade montáží a prác vo vonkajšom prostredí však stále zostáva obľúbenou voľbou. Jednou z najväčších výhod tejto metódy je ochrana zvaru. Ochranu nezabezpečuje vonkajší plyn, ktorý by mohol byť ľahko odfúknutý nepriaznivými poveternostnými podmienkami, ale plyn vznikajúci pri horení plášťa elektródy. Časti obalu sa rozpúšťajú vo zvarovom kove a vytvárajú ochrannú trosku, ktorá chráni zvar. Táto troska sa však musí po dokončení zvaru odstrániť.
Toto označenie zahŕňa niekoľko rôznych metód, ktoré sa líšia najmä použitým prídavným materiálom a ochranným plynom. Princípom týchto metód je horenie oblúka medzi tavnou elektródou (ktorá pozostáva z prídavného materiálu vo forme drôtu) a základným materiálom. Okolo zváracieho drôtu prúdi ochranný plyn, ktorý chráni zvarový kúpeľ a pomáha zapáliť a stabilizovať elektrický oblúk.
Používajú sa dva druhy plynov: Inertné plyny (argón, hélium atď.) a aktívne plyny (samotný oxid uhličitý alebo v zmesi s inertnými plynmi).
Ďalšie rozdiely medzi metódami spočívajú v použitom prídavnom materiáli. Najbežnejší je pevný drôt, ale čoraz populárnejšie sú rúrkové drôty, ktoré sú plnené buď tavidlom, alebo kovovým práškom. Existujú aj rúrkové zváracie drôty, ktoré nahrádzajú externe dodávaný ochranný plyn a fungujú podobne ako obalené elektródy.
Označenie jednotlivých metód:
131 - oblúkové tavné zváranie v inertnom plyne, MIG zváranie
132 - Tavné oblúkové zváranie v inertnom plyne
133 - Tavné oblúkové zváranie kovovým práškom v inertnom plyne
135 - Oblúkové zváranie taviacou sa elektródou v aktívnom plyne, MAG zváranie
136 - Zváranie tavným oblúkom v aktívnom plyne
138 - Oblúkové zváranie kovovým práškom v aktívnom plyne
Ak sa zameriame na vybavenie, ide o jednu z drahších metód. Je nevyhnutné mať výkonný zvárací zdroj s plochou charakteristikou, podávač zváracieho drôtu, chladený zvárací horák a nádrže s plynom na ochranu zvarového kovu.
Táto metóda sa vyznačuje horením oblúka medzi netaviacou sa elektródou a základným materiálom. Elektróda je buď čisto volfrámová, alebo obsahuje zliatinu volfrámu a ušľachtilých kovov. Oblúkové zváranie netaviacou sa elektródou sa často používa na zváranie rôznych kovov, ako sú hliník, horčík, nehrdzavejúce ocele, nikel, meď, bronzy, titán, zirkónium a iné neferitické kovy. Táto metóda si vyžaduje značnú zručnosť zvárača, ktorý jednou rukou drží horák a druhou pridáva ďalší materiál. Pri správnom dodržaní technologického postupu možno dosiahnuť vysokú kvalitu zvarov. Nevýhodou tejto metódy je však nižší zvárací výkon, ktorý nedosahuje úroveň napríklad metódy 135.
Označenie jednotlivých metód:
141 - Oblúkové zváranie v inertnom plyne, WIG, TIG
142 - Oblúkové zváranie v inertnom plyne bez prídavného materiálu
143 - Oblúkové zváranie volfrámom v inertnom plyne s obalenou elektródou alebo tyčou
145 - Oblúkové zváranie volfrámom s redukciou plynu v inak inertnom plyne s plným drôtom alebo tyčou
146 - Oblúkové zváranie volfrámom s redukciou plynu v inak inertnom plyne s plneným drôtom alebo tyčou
147 - Oblúkové zváranie volfrámom s redukciou aktívneho plynu v inak inertnom plyne
Autor.